"Počiatok" - vynechaná kapitola z knihy

 

PREDSLOV KU KAPITOLE POČIATOK

PREDSLOV KU KAPITOLE POČIATOK
Rozhodol som sa uverejniť kapitolu, ktorú som vyhodil z mojej knihy „Cesta Čistého Srdca 2“ tesne predtým, ako išla do tlače.

Rozhodol som sa tak na základe silného a silne pozitívneho ohlasu Vás, čitateľov, s ktorými už viac ako rok vediem neformálne besedy o umení boja, čistej viere v Boha, mimozemskom živote, všetkej mystiky ohľadne žitia na tejto Zemi a podobne.

Naše rozhovory sa zmenili na „nekonečný príbeh“ v dobrom zmysle slova. Či sú to osobné stretnutia, mailová komunikácia, telefonáty, cítim z Vás nadšenie a odhodlanie urobiť niečo dobré, pre seba i spoločnosť, urobiť niečo, čo nám pomôže zistiť, aká je naša úloha, respektíve posolstvo v našich životoch.

Vedzte a verte, že som z toho nadšený, aj keď tak možno nevyzerám.... :-)

Nedávno ma totiž v Humennom zastavil starší pán, ktorý má obidve moje knihy, ale práve som mal migrénu jak „hovädo“...., porozprávali sme sa o tom všetkom.... o podstate žitia a bytia ale fakt som viac nevládal, takže, toto je moje ospravedlnenie – Vážený pane, kedykoľvek mi zavolajte, zvolajte besedu, dohodneme termín, ale vtedy som fakt vnímal aj nevnímal...., verím, že ste to cítili.

A mohol by som tu ofotiť Vaše listy, v ktorých píšete o tom, ako ste boli svedkami preletu lietajúcich tanierov vo Vašich mestách a predmestiach, o tom, ako sa Vám darí spájať mozaiku života, ako sa Vám darí vo výcviku bojových umení, je toho kvantum.

A hlavne ma žiadate o vydanie „extended version“ knihy Cesta Čistého Srdca 2.

Milo ma to prekvapilo, akože mail s obsahom „pán Tomko, dosť je to strihnuté, nevyhodili ste niečo?...“

Alebo, istá komunita ľudí ma pozvala na besedu, dohoda bola tak 2 – 3 hodiny, sadol som do auta a prišiel na dohodnuté miesto - hotel v Košiciach.

Začali sme o 19.00hod.. Skončili o 1.20hod.. A to sme sa nedostali poriadne k veci :-)

Mnohí sa pýtate, prečo som vyhodil toľko materiálu z knihy...?

A toto sa veľmi ťažko vysvetľuje, zjednodušene povedané – bolo to momentálne rozpoloženie, pocit, že ten vyhodený text by roztrieštil ideu knihy...., asi tak nejako. A tiež ma „vydesil“ fakt, že kniha mala 184 strán. Povedal som si: „Bože, šak toto nikto nebude chcieť čítať.“

 

Takže,

Priatelia, Bojovníci, Fanúšikovia,

Ponúkam Vám vyhodenú kapitolu z knihy „Cesta Čistého Srdca 2“, ktorá mala byť prvá a má názov


POČIATOK.

 


POČIATOK

„Radšej budem čudák v očiach iných ako hlupák pred vlastným Ja.“
(Steven Seagal Shihan, 7.dan Aikida)

 

Napoleona nezlomil ruský mráz ani prázdny sklad chleba.

A čo generál Kutuzov...?

Na kolená dostala ho posledný raz stratená viera v seba,

ten tichý hrobár osudov.

Keď sa v tvojich rukách mení na blato, to čo bolo zlato.

Odpusti si. Kašli na to. Maj sa rád.

Ty stojíš za to.

Stojíš za to!

V živote máš len jedného verného spojenca a si ním Ty! Ty!

No tak uvedom sa, zlom tú sochu strachu, maj sa aspoň trochu, trochu rád!

(Pavol Jursa – Maj sa rád, Elán, 2010)

 

V lete, roku 1988 prišiel do nášho mesta cirkus. Ak sa to dá nazvať cirkusom, šapito bolo dosť malé, ale malo svoj pôvab, priťahovalo nás.

Partia chlapcov sme postávali obďaleč a pozorovali celý ten cirkus okolo cirkusu – pekné ženy a dievčatá a opálení, svalnatí chlapi, s vážnym výrazom v tvári. Jeden z nich nás upozornil, že ak nemáme lístky, máme sa presunúť až za zábranu. A tak sme to urobili.

Po chvíli sa pred nami objavil šéf cirkusantov – kúzelník v plášti. Poznáte to, nikto vám nemusí povedať, že práve on je boss, jednoducho to viete.

Niektorí kamaráti naňho čosi pokrikovali a aj si robili srandu, asi ako chlapci, ale on akoby to nevnímal. Pristúpil bližšie a povedal:

„Chlapci, mám obrovskú chuť na pivo dvanástku a pauzu tak desať minút, tam za rohom som videl krčmu, ktorý z vás mi ho pôjde kúpiť?“

Pri týchto slovách vybral z vrecka zelenú papierovú stovku a mával nám ňou pred tvárami.

Moji kamaráti sa išli zblázniť, začali sa hlásiť, prekrikovať a predbiehať v pomyselnom zástupe, každý z nich garantoval kúzelníkovi, že práve on je ten najrýchlejší a najspoľahlivejší chalan zo Strážskeho.

Zostal som stáť vzadu a ticho pozoroval tú komédiu. Kúzelník si pozorne prezrel každého z nás. Dvakrát, možno trikrát prebehol pohľadom, až pozrel na mňa:

„Tvoji kamaráti sú samá ochota, ale iba tebe verím. Buď taký dobrý, prines mi to pivo.“

Bežal som ako o život do krčmy a späť a keď som mu dával výdavok, ani ho nezobral:

„To je tvoje prepitné“, povedal.

„Ujo, ale to nemôžem...“, vyľakane som reagoval.

„Nepýtam sa ťa, či môžeš, zapamätaj si túto chvíľu, raz, keď vyrastieš, pochopíš, že tieto peniaze ti dávam, aby si zvládol svoje poslanie“, otočil sa a odchádzal.

Nerozumel som, o čom hovorí, stále som bol vystresovaný z toho, že mi nechal viac ako 90 korún.

Vtedy taká stovka bohato stačila na fakt dobrý nákup do domácnosti, na viac než základné potraviny a všeličo iné. Bál som sa, čo mi povedia doma rodičia, preto som bežal za ním:

„Ujo, čo poviem doma? Toto nemôžem prijať, to je veľa peňazí...“

Milo sa usmial: „Ty si fakt ten, ktorého hľadám. Dobre teda, vezmem si ich, ale príď zajtra po škole sem ku mne, naučím ťa bojové umenie, aké tu v Československu nikto neovláda.“

Sľúbil som, že prídem, aj keď som sa toho tak trochu bál.

Ďalší deň po škole som šiel rovno na krúžok Karate, ktorý vtedy prebiehal v budove futbalového štadióna, čo bolo opačným smerom ako cirkus. Keď som vošiel do Dojo, zbadal som medzi prítomnými kúzelníka. Pozdravil sa mu a on sa opýtal:

„Tak čo, dnešok platí?“

Nebol som z toho nadšený, ale prikývol som. Po tréningu som prišiel domov, zhodil tašku a... ...hneď von s kamarátmi.

Ale ťažilo ma to, fakt, že som dal slovo a teraz sa flákam s kamarátmi mi jednoducho nevoňal.

Rozhodol som sa ísť.

Kúzelník sedel pri maringotke, popíjal kávu a fajčil.

„No nazdar, bojovník, je dosť, že ideš, o dve hodiny mám vystúpenie. Tak poď.“

Kývnutím ukázal na neveľký priestor medzi maringotkami.

„Za to, že si mi priniesol pivo a nezdrhol so stovkou, čo som ti dal, ti ukážem techniky boja, ktoré sa nazývajú Aikido. Naučil som sa to v Indii. Chyť ma za ruku.“

Kúzelník mi ukázal základné znehybnenia Aikida, zvané Ikkyo a Nikkyo a k tomu niekoľko hodov.

Bol som fascinovaný, ale aj to je slabý výraz. Už vtedy som vedel, že Aikido je to, čo chcem a mám v tomto živote robiť. Cvičili sme aj nasledujúci deň, no potom nastal problém, cirkus odišiel.

Zostali mi iba spomienky a niekoľko zápiskov, ktoré som si urobil a tiež jeden odkaz na malom papieri od kúzelníka:

„Aikido je myšlienka, myšlienka, v ktorej sa boj odohrá, aby sme nemuseli fyzicky bojovať. Aikido je na tejto Zemi jeden z posledných dôkazov toho, že človek sem prichádza od Boha a celý svoj život je s ním v neustálom spojení. Aikido je posledný dôkaz toho, že všetko vo vesmíre funguje na princípe príčina – dôsledok.“

A život plynul. Rodina, škola, tréningy, kamaráti, lásky a ešte jedna vášeň a síce, hudba. No a potom prišiel september, roku 1996, kedy som stretol Karola Kontúra. Vlastne som ho poznal už celé roky, býval v bytovke, kde bývali moji starí rodičia a navyše pracoval na výskume v závode Chemko s mojou mamou. Len tak sa objavil na tréningu Aikida, aby mi povedal, že máme veľa práce, a že ho posiela jeho Anjel Strážca, ktorý mu dal úlohu zasvätiť ma dotajov Budo – Cesty Bojovníka.

Alkohol (vo veľkom štýle). Metla Ľudstva. Zdroj svárov, konfliktov, prúserov, rozchodov i rozvodov. Cesta dualizmu, cesta dvoch tvárí – ľudskej i zvieracej. Začiatok totálneho rozvratu, neutíchajúce rozpory mysle. Spôsob myslenia, ktorý vedie do slepej ulice. Cesta do pekla.

Strávili sme s Karolom nespočetné množstvo hodín v diskusii o alkohole, o tom, že športovec nesmie požiť ani kvapku do roka, o tom, že pitie alkoholu je v našich končinách ako folklór. Cítil som, že požívanie alkoholu nekorešponduje vôbec s cestou Budo. Keď som si vypil a opil sa, trvalo mi niekedy aj dva dni, kým som sa dal dokopy. Karol celé tie roky sledoval môj „boj“ s dilemou či piť alebo nie, ale nikdy mi nepovedal, prestaň alebo niečo podobné. Vravel, že si tým musím prejsť a čím skôr to pochopím, tým lepšie pre mňa. V roku 2000 som absolvoval Základnú vojenskú službu v Košiciach. A tam to bolo dosť husté – v podstate sa pilo každý večer, vždy sa našiel dôvod, prečo zahájiť nejaký žúr. Karol ma chodil navštevovať prakticky vždy, keď mohol, nechápal som to a veľa ráz som sa ho opýtal, či sa mu chce dvakrát do týždňa trepať zo Strážskeho do Košíc, ale on povedal, že je to v pohode. Až v roku 2007 mi prezradil, že sa o mňa skutočne bál, že alkohol ma stiahne so sebou a už nikdy nevykročím na Cestu Bojovníka.

Karol ma od samého začiatku našich tréningov a stretnutí učil vnímať energiu Ki a pracovať s ňou. Preto bola pre mňa každá opica ako výlet do samého pekla. Vždy, keď som sa po takej prechľastanej noci zobudil, videl som svoju auru v bolestnom a žalostnom stave, stručne, videl som prúdy energií, ktoré akoby boli pod kontrolou niečoho alebo niekoho iného.

V januári, roku 2005 som jednu krásnu noc celú prepil. Zaľahol nadránom a zobudil sa až poobede. Samozrejme, v stave, aký som opísal vyššie. Bol som nahnevaný na seba ako nikdy predtým, v duchu som sa pýtal, dokedy ešte toto budem praktikovať – dva týždne bojovník a potom akési zviera, primitív a chudák. Bolo mi zo seba zle. V tom celom stave som cítil, že sa už musí niečo stať, želal som si, aby to bolo čo najskôr – nech ma sily vesmíru zhodia z Cesty Bojovníka ak na nej ešte vôbec som, alebo nech mi dajú nejaké iné Znamenie. V tej zlosti som sa obliekol a vyrazil ku Karolovi. Cestou som si uvedomil ako mi je mizerne, a že sa v tomto stave hanbím už pred neho takto postaviť, napadlo mi, že musí byť zo mňa smutný. Zamieril som si to preto do reštaurácie, ktorá bola v bývalom hoteli Chemik, kde Karol býval, na prvom poschodí.

Sadol som si k baru a objednal kávu. Sedel, rozmýšľal a rozjímal nad životom. Po mojej pravici, v najväčšom boxe, sedela nejaká partia ľudí a vyzeralo to, že sa fakt dobre bavia.

„Dajakí cirkusanti“, povedal čašník Miro, keď videl, že po nich pokukujem. Po káve som sa cítil ešte horšie a tak som si vypýtal kľúče od toalety, ktorá bola na prízemí. Zišiel som po schodoch, odomkol a len tak stál a pozeral do zrkadla, ktoré bolo na stene v predsieni. Hovoril som si:

„Bože,Peťo, vidíš sa? Vidíš tú trosku? V čase, keď získavaš zmluvy v zahraničí, keď sa z teba stáva profesionálny tréner na plný úväzok, vyzeráš ako skutočný úbožiak. Čo vlastne chceš od života? Chceš byť taký pseudošportovec ako väčšina Slovákov, že podáš nejaký výkon a potom sa uchlastáš? A neskôr budeš vysedávať v krčmách a hovoriť prítomným, aký si bol niekedy dobrý? Toto chceš? Lebo touto cestou kráčaš.“

Pozeral som sa ešte hodnú chvíľu na odraz v zrkadle. V tom sa otvorili dvere a do vnútra vošiel starý pán o paličke, ktorý patril k partii cirkusantov.

„Dobrý deň“, pozdravil som sa.

„Dobrý deň, toto je fakt zvláštne miesto na meditácie“, odpovedal s úsmevom.

Nevenoval som pozornosť tomuto výroku, prešiel som k umývadlu, umyl si tvár a otvoril dvere s cieľom vrátiť sa hore do reštaurácie.

„Ty si na mňa už nepamätáš?“, ozval sa tichým hlasom spoza chrbta.

Moja myseľ spustila zvláštny proces návratov až sa zastavila v roku 1988.

„To snáď nie“, zahundral som si popod nos.

„Učil som ťa Aikido.“

Otočil som sa a pozrel starému pánovi do očí.

„To ste vy?“

Jeho tvár sa rozveselila.

„Vieš, môžeš tu na mňa hrať výkon hodný hollywoodskeho herca, ale cítim a vidím, že tvoje srdce si na to všetko veľmi dobre pamätá.“

„Pre Boha“, to bolo všetko na čo som sa zmohol.

„Áno aj pre toho a v jeho mene“, začal sa smiať.

Objali sme sa ako skutoční kamoši a mne vyhŕkli z očí slzy. Zrazu všetko dávalo zmysel a v hlave sa mi skladalo jedno veľké puzzle zvané Život.

„Ty si ma tam hore nespoznal?“

„Nie, mám opicu a som rád, že žijem. Vlastne nie, nie som, bol by som radšej, keby som nežil.“

„Tak nehovor, dávaj pozor na to, čo rozprávaš a čo si želáš.“

„Deň čo deň dehonestujem princípy cesty bojovníka, kráčam akousi, ani nie cestou, kľukatou a krivoľakou, paradoxne vo chvíli, keď sa mi začínajú plniť sny a všetko, čo ma môj guru učí, všetko o čom ste hovorili i vy, aj Starý Indián Johnny, naberá jasné kontúry a začína do seba zapadať.

A ako vyzerám dnes? Stojím tu pred zrkadlom a prisahám na Boha, že ešte raz zažijem takýto dualizmus, zatváram svoje výcvikové centrum a odchádzam niekde ďaleko za prácou.“

„A nenapadlo ti, že tým urazíš Boha a Nebesá a tiež svojich rodičov, ktorí ti vytvorili všetky podmienky, aby si sa so mnou vtedy stretol, stretol svojho guru a učiteľov ako je Steven Seagal, toto ti nenapadlo?“

„Pozrite sa do zrkadla“, ukázal som na odraz v ňom.

„Pozerám.“

„Hanbím sa na seba čo i len pozrieť.“

„No dobre, fakt pôsobíš dojmom bezdomovca, ale to nie je dôvod, aby si lámal nad sebou palicu. Pouč sa z chýb, ktoré si urobil a prisahaj si, že ich nebudeš opakovať. Čo bolo – nebolo.“

„Naozaj neviem, či to bude fungovať.“

„Nikdy predtým by to nefungovalo lepšie. Veď pozri, kam si došiel, čo ovládaš, pozri na svoje vymakané telo, ktoré je odrazom toho, aký si v skutočnosti.“

„Hej, ale obávam sa, že tie bicepsy sú už len to jediné, čo pripomína bojovníka.“

„Tak dosť!“, zvolal.

„Vo chvíli, keď si prestávaš vážiť samého seba, prestávaš si vážiť aj všetkých naokolo. To si pamätaj, lebo takto to vo vesmíre funguje! Človek, ktorý sa necíti dobre sám v sebe, nebude sa cítiť dobre nikde a s nikým!

Ako myslíš, že som ťa spoznal?! Podľa tých bicepsov?! Nebuď smiešny, veď je z teba hora chlapa.

Tvoje srdce ťa prezradilo. Pod povrchom bije rovnako silno a jasne a má rovnaké sfarbenie ako v roku 1988, keď som ťa zbadal medzi rovesníkmi! Je to tvoje srdce, vďaka ktorému vidíš veci také, aké v skutočnosti sú. A to moje začalo jasať, keď si vošiel pred hodinou do reštaurácie.“

Vrátili sme sa hore, sedeli, spomínali na veci minulé i budúce, smiali sa nad okolnosťami nášho stretnutia v zmysle karmického zákona:

„No vidíš, Peter, Karma je Karma, mali sme sa stretnúť, a čo, že to bolo na záchode?“, povedal s rehotom kúzelník.

Okolo polnoci som sa dostal ku Karolovi. Sadol si a rozprával mu príbeh, ktorý som práve zažil. Karol mal v tvári ten svoj typický, maximálne spokojný výraz šamana. Zrazu sa postavil, otvoril skriňu a vybral nejaký zošit.

„Niečo tu mám, Peťo, niečo, na čo si už asi aj zabudol.“

„Wuav, Karol!“, zvolal som hlasno až som sa pri tom postavil na rovné nohy.

„Veď to je naša Ústava Ľudskosti a Nádeje, do ktorej sme spísali texty piesní, ty ju ešte máš?!“

„Peťo, Peťo“, neveriacky krútil hlavou, „zabúdaš, že to nie je len tak hoci aká ústava. Je to náš životný postoj, naša cesta proti prúdu, proti nezmyselným konvenciám a pravidlám, je to naše srdce.“

Chvíľu som v nej listoval a Karol zatiaľ vyfajčil takých päť cigariet.

„Tak čo do nej dnes pripíšeme?“, opýtal sa ma lišiacky.

„Hm, vieš čo, Karol, pripíšem tam, že od dneška budem radšej čudák v očiach iných ako hlupák pred vlastným Ja!“

„Tak to je dobré, hneď to tam daj.“

Keď som tak spravil, Karol pokračoval:

„Ale chce to vytvoriť novú hlavu, s novým názvom. Niečo, čo ti bude navždy pripomínať dnešný zážitok.“

Na chvíľu som zauvažoval. Napadol ma slogan:

„Karol, môže sa to volať, že bojovník je vždy sám, alebo údel bojovníka je samota.“

„Nie zlé, Peťo, aj keď údel bojovníka je osamelosť, nie samota, pozor na to, lebo je to rozdiel. Prosím ťa, podaj mi to.“

Keď už mal Karol našu ústavu pred sebou na stole, pripálil si cigaretu a začal písať. Po hodnej chvíli mi ju podal. Na novej strane stálo:

 

HLAVA 1: POČIATOK – ÚDEL BOJOVNÍKA JE OSAMELOSŤ a s tým sa musí zmieriť, ak nie, nech ani nenastupuje na Cestu! Lebo iba kým je sám, môže žiť pre všetkých priateľov.

Skúšali, čo sa doňho zmestí

a sami mali prázdno vo vnútri.

Obstál, no nie vždy bez bolesti.

Otriasol popol, nikdy zohnutý.

Skúšali spáliť jeho lety

kam oni nemohli ani dovidieť.

Pri zemi víria samé smeti,

strážia oklieštený svet.

Vtáky žijú v kŕdli,

Orol vždy lieta sám.

Neletí kam všetci,

letí preč od kriku vrán.


(Juraj Soviar – Orol, Elán, 2003)

 

S úctou

Peter Tomko

december.2016